Navštívte Facebookovú skupinu, kde sa môžete občas dozvedieť nejakú tú aktualizáciu alebo ma kontaktovať.
Blog posledný krát vydýchol 26.10.2014 a odišiel za dúhový most. Ako spomienku na neho a moje staré ja to tu zostane určitý čas ako archiv.

Ak by tu niekto náhodou zablúdil, nech sa vám tu páči :)

Zoe Christy

Snowdrop 01

10. března 2014 v 12:40 | Zoe Christy |  Snowdrop

Kapitola prvá...

↓↓↓



Len čo sa otvorili dvere a zatienený dom presvetlil prvý lúč svetla, hnedovlasý chlapec ledabolo skopol z nôh tenisky a s dupotom sa pustil hore schodmi. Musí si vybrať izbu, skôr ako ho predbehnú matky. Než sa dostal na koniec dlhého schodiska, doľahlo k nemu šomranie a nadávky, že si mal poriadne odložiť topánky. Ignoroval ich a vbehol do prvých dverí, čo boli po ruke.
Celý dom bol obrovský - s piatimi izbami, tromi kúpeľňami a krásnou záhradkou, kde stála drevená hojdačka. Nebyť starkého, nikdy by si to nemohli dovoliť.

Už preskúmal tri izby, no ani jedna sa mu nepáčila. Vždy našiel niečo, čo mu nesedelo. Či už to bola vŕzgavá podlaha alebo blbý výhľad. Kto už by sa chcel pozerať do spálne tučnému oplzlému susedovi? Neušlo mu, ako ich pri príchode nenápadne sledoval, zatiaľ čo sa tváril, že kosí trávu.
Konečne objavil niečo, čo sa mu páčilo. Miestnosť nebola veľká, ale ani malá, a mala dve veľké okná. Jedným dovidel do záhrady a druhým k susedovcom z druhej strany. Hodil sa na posteľ, ktorá stála v strede. Matky mu vraveli niečo o tom, že tu predchádzajúci majitelia nechali pár kusov nábytku. Takže aspoň niečo ušetria.

Pred časom tu boli na dva týždne a maľovali. Ukazovali mu mnoho fotiek, no on ich ani poriadne nevnímal. Vôbec sem nechcel ísť. Keby mal už osemnásť, aby si mohol robiť čo chcel... Túžil vrátiť sa domov. Otec ho ubezpečil, že keď sa o rok vráti naspäť z Grécka, vezme si ho k sebe.
Celková atmosféra izby bola dobrá, no pri obhliadke si všimol čosi zvláštne. Blízko dverí zo steny visela tenučká šnúrka s malou guličkou na konci. Keď prišiel bližšie, zbadal v maľovke skoro neviditeľné čiarky štvorcového tvaru. Takmer si ich nevšimol.
Aj keď bol dosť vysoký, musel poskočiť, aby šnúrku chytil. Poklop sa otvoril a chlapec uskočil dozadu. Na zem dopadli staré železné schody. Skúšobne nimi zatriasol a keď si bol istý, že sa pod ním nezosypú, urobil prvý váhavý krok. Ešte niekoľko ďalších a ocitol sa priamo pod strechou. Bolo tam citeľne teplejšie než pod ním a všade naokolo poletovali malinké čiastočky prachu.

Priestoru kraľovalo obrovské vyklenuté okno, takmer cez polovicu steny. Jeho súčasťou bola pohovka s oválnym vankúšikom. Nemohol si byť istý farbou, pretože ju pokrývala hrubá vrstva špiny. Možnože bordová. Okrem tohto tam bola ešte masívna drevená truhlica. Stál uprostred a rozmýšľal, či by sa s tým dalo niečo urobiť. Bolo tu príjemne.
"Vedela som, že si vyberieš túto izbu, Julien," ozval sa za ním matkin tichý hlások, "ale nemala som tušenia, že sa z nej dá ísť na pôjd."
Otočil sa a zazrel ju, ako sa horko-ťažko škriabe hore. Náhlil sa, aby jej pomohol. Vďaka veľkému brušku skrývajúcemu sa pod jej károvanou košeľou to bolo pre ňu dosť namáhavé.
"Nemala si sem chodiť, mami. Ublížiš si."
"Ticho," zahriakla ho s láskou v hlase, "pokiaľ viem, stále som rodič ja. To ja by som mala poučovať teba."
Len tých pár krokov spôsobilo, že sa zadýchala. "Ak si to budeš chcieť spojiť so svojou izbou, mohli by sme ti kúpiť nové schodíky z dreva. Keď si sťahoval tieto, počuli sme to až do obývačky. Jennifer si myslela, že to tu už búraš."
"Hm... porozmýšľam o tom."
"O schodíkoch alebo o búraní?" Jej úsmev bol nákazlivý.
"Uvidím."

Chystala sa ho objať, no predtým, ako to stihla, jej pohľad padol na niečo za ním. "Krása!" vypískla ako malé dieťa.
Zaujala ju práve tá truhlica stojaca pri stene. Jemne po nej prešla rukou, odhrnula prach a odhalila pár malinkých vyrezávaných ružičiek. Boli po celom obvode a okolo zámky. Ktovie čo sa v nej skrýva? Kľakla si a pokúsila sa nadvihnúť veko, no s tým to ani nehlo. Bolo zamknuté. Jej tvár posmutnela a ruka padla do lona.
"Nájdem kľúč, mami. A potom ju dáme do detskej." Vzal jej ruku do svojej a stisol.
Presne toto potrebovala, vedel to. Aj keď si to možno neuvedomovala, do očí sa jej hrnuli slzy. Ako sa blížil koniec tehotenstva, bola čím ďalej citlivejšia.
"Ďakujem, si moje zlatíčko." Svetlo, ktoré prenikalo oknom, ožiarilo jej teraz už usmiatu tvár a odrážalo sa od svetlohnedých vlasov. Bol celkom po nej, každý im to vravel. Až na jeho temne gaštanové vlasy. Obaja mali bábikovské plné pery, tmavo modré hlboké oči a výrazné lícne kosti.
Bola veľmi pekná. Niektorí ľudia vraveli, že keď žena čaká dievčatko, tak jej bábo odčerpáva krásu. No ona bola deň odo dňa krajšia. Ako poznamenal dedo: "Čím staršia, tým peknejšia."
Možno to súviselo s jej koreňmi.
"Julien, som si istá, že sa tu naučíme byť šťastní." Povzbudivo ho pohladila po líci a nakrčila obočie ako vždy, keď ju niečo trápilo.

Nemohol dovoliť, aby sa teraz stresovala, aj keď ho bolelo opustiť svojich priateľov a hlavne dievča, ktoré mal rád. Stačí vydržať rok a vráti sa. Nevedel si predstaviť, že svoje mamičky nebude vidieť každý deň, avšak bol už skoro dospelý. Hlavne chcel byť s Lanou. Ona bola teraz v jeho živote prioritou. Bol si istý, že ten rok spolu zvládnu.
"Vieš," pokračovala, "ani pre mňa nebolo ľahké odísť, ale Jenn tu dostala dobrú prácu a plat, aký by jej inde neponúkli. Peniaze potrebujeme, zvlášť teraz."
Ruka jej automaticky skĺzla na brucho, mala obavy. "Neboj sa, mami, budeme v poriadku."
"Viem, len... čaká nás ešte tak veľa práce a máme na to tak málo času. Posledný mesiac, a to možno aj menej!"
Domom sa ozval ďalší ženský hlas: "Massie, Julien! To si myslíte, že budem tie krabice vybaľovať sama?"
Massie sa s láskou usmiala. "Tak poďme, chlapče, lebo ak ju naštveme, tak nám to ešte pekne spočíta."

Pomohol jej vstať a potom sa spoločne vybrali dole, kde našli ženu s dlhými čiernymi vlasmi stiahnutými do gumičky vykladať krabice s kuchynským riadom.
Tá sa na nich ihneď otočila a zhíkla: "Preboha, kde ste to boli, prasiatka?"
"Čože?" nechápavo sa obaja opýtali.
"No pozrite sa ako vyzeráte!"
A skutočne! Obaja mali špinavé nohavice od kolien dole z toho, ako kľačali na zemi.
"Poprezliekať a jesť!" rozkázala im.

Ukázala na linku kde stáli dva prikryté taniere a vrátila sa k svojej práci. Pár minútiek a obaja boli zase v čistom. Spolu si pochutnávali na zemiakoch so šampiónovou omáčkou. Massie už pár mesiacov nezniesla v ústach mäso.
"Musela som ísť k susedke to zohriať, pretože ja chytrá som to síce prichystala, ale že tu nebude mikrovlnka, ma nenapadlo," dala sa do vysvetľovania Jennifer.
"A aká je?" vyhŕkla Massie s plnými ústami. Julien ju musel pobúchať po chrbte aby sa nezadusila.
"Milá a mladučká, nevyzerá ani na dvadsať a má doma chlapca. Pochybujem ale, že je to jej syn. Môže mať tak pätnásť, šestnásť." Odmlčala sa a zahľadela na syna, "Julien, možno by ste mohli byť kamaráti. Máme sa všetci zastaviť, až sa trochu usadíme."
"To je skvelé!" potešila sa Massie "Vidíš, Jul, vravela som ti, že nebude dlho trvať a nájdeš si kamarátov!"
Zamračil sa. Posledné, čo teraz potreboval, bolo zaoberať sa s nejakým sopľavým deckom. Ale keď to poteší mamu, bude musieť svoju nechuť premôcť. Len ju nerozčuľuj a staraj sa o ňu, opakoval si dookola v hlave.
"To by bolo super, mami," odpovedal jej s mierne falošným úsmevom. Uspokojilo ju to.

Najbližšie dni by sa dali zhrnúť do jednoduchých činností. Spolu skladali, prestavovali a ukladali všetko na správne miesta, až kým sa vyčerpaní nezvalili večer do postele. Normálne by Julien trávil predposledný týždeň prázdnin inak, no tu sa aj tak nedalo. Okrem toho, že tu nikoho nepoznal, ako na pomstu pršalo.
Tri dni pred začiatkom školy už mali všetko ako-tak hotové, počasie sa tiež umúdrilo, a tak ženy rodu Rossovcov zavelili povinnú návštevu. Otrávenosť sa snažil maskovať, ako to len šlo, aby neurazil tri dámy sediace okolo neho, štebotajúce o nových trendoch v kuchyni. Čo komu urobil, že sa toho musel účastniť?

Rozhliadol sa okolo v zúfalej snahe nájsť únikovú cestu. Jeho pohľad čoskoro pristál na postave za presklenými dverami. To musel byť chlapec, ktorého mu chceli dohodiť za priateľa. Nikto si nevšimol, keď sa Julien zdvihol a odkráčal von.
Chlapec ho neregistroval, ani keď si sadol pod strom a pozdravil sa mu. Len si tak ležal na bruchu s jednou rukou pod bradou a druhou škrabkal malého hnedého zajačika, ktorý nemilosrdne šklbal trávičku, medzi uškami.
"Povedal som ahoj, ak si ma prepočul," skúsil to znovu.
Ticho.
"Ako sa voláš?"
Žiadna zmena.
"Vieš, chcel by som vedieť, prečo so mnou nekomunikuješ. To ti nie som dosť dobrý, aby si so mnou prehodil pár slov alebo si proste len arogantný?" Tentokrát bola jediná odpoveď "zlý" pohľad, na čo sa chudý blondiačik znova zameral na zvieratko.
"Myslel som si," odfrkol Julien a zložil si ruky na hrudi, "arogancia."
Čakal, že maličkého vyprovokuje k akejsi konfrontácii, ale márne. Blondiak sa zdvihol zo zeme aj so zajačikom a odišiel do domu. Julien tam zostal sedieť sám, a navyše mu nad oko padla kvapka. To miesto ho čím ďalej tým viac štvalo. Vrátil sa dovnútra počúvať o najefektívnejšom spôsobe varenia.

Len čo Grace po hodine všetkých vyprevadila ku vchodovým dverám a zamávala na rozlúčku, vybrala sa hore po schodoch a jemne zaklopala na Dominicove dvere. Nečakala na vyzvanie a ihneď vošla. Dominica našla rozvaleného na posteli spolu so Zobáčikom, ktorý chrúmal mrkvičku.
"Neprosila som ťa, aby si ho nedával na posteľ?"
Pokrčil ramenami ani sa na ňu nepozrel.
"Máš sa dobre?" nervózne si skúsla peru a sledovala ako mierne pokynul hlavou.
Bola zúfalá z toho, aký chladný vzťah medzi sebou mali. Chcela si zaslúžiť aspoň kúsok citu... Aby to bolo ako keď boli deti.
"Domi, bola by som rada, keby si sa spriatelil s tým chlapcom, čo tu dnes bol. Vyzerá milý, nikoho tu nepozná a aj tebe by kamarát prospel." Pokúsila sa ho pohladiť po vlasoch, no on pred jej rukou uhol.
Potlačila pichľavý pocit pri srdci a stiahla sa. "Zajtra... ti pôjdem do školy zaniesť tie papiere a potom idem do práce, dobre? Budem tam až do večera, tak si prosím niečo uvar."


S tým sa dvihla a opustila ho. Na chodbe sa oprela o dvere, po lícach sa jej spustilo pár slzičiek. Trvalo tri sekundy, kým si uvedomila, že nemôže plakať. Vbehla do kúpeľne a umyla si tvár studenou vodou. Keď sa cítila ako tak lepšie, otrela sa ručníkom a zišla do kuchyne, pripraviť si kávu. Ako dlho ešte budú musieť žiť takto?




Poviem vám, že takú trému som nemala ani pri škôlke :D
Komentáre ma moc, moc, moc potešia :) Dajte mi vedieť čo si myslíte :) (radšej tu, než na FB :D )
 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Anketa

Ako sa vám páči poviedka Snowdrop?

Pekne napísané :)
Nič moc, nepáči sa mi... :(

Komentáře

1 Taimi Lumi Taimi Lumi | E-mail | Web | 10. března 2014 v 14:37 | Reagovat

Víš co si o té povídce myslím a myslím si to stále. Je úžasná a Dominic se mi moc líbí! Hlavně na tom banneru má krásné vlasy. Doufám, že nás nenecháš dlouho čekat na další díl! :)

2 ValencePoison ValencePoison | Web | 10. března 2014 v 16:03 | Reagovat

Páni :3 aj ja chcem takú izbu ako on :D Som zvedavá ďalej a ten Dominik je fakt zvláštny :D Ale super. Taký záhadný :)A ten zajačik :3 Cute :3 :D  
Teším sa na pokračko :)

3 Me and N. Me and N. | 10. března 2014 v 16:37 | Reagovat

asdfghjkl :3 :3 :3
Je to naozaj skvele napísané a teším sa na ďalší diel :)
Veľmi sa mi páči to meno Julien ^^
A za tie gaštanové vlasy máš odo mňa  obrovské plus :3

4 Amy Amy | 10. března 2014 v 17:50 | Reagovat

Jáj! :3 Moc se těším na pokračování. :))
Miluju jméno Julian a králíky, takže jsem naprosto spokojená.
Ale to s Dominicem musíš vysvětlit! :D :D
Tak šup, šup! :D:)

5 Rory "šikovná mrška" :D Rory "šikovná mrška" :D | Web | 10. března 2014 v 20:59 | Reagovat

Paráda :D konečne si to môžem prečítať aj tu :D a teším sa na pokráčko aj keď nejaké spoilery už viem :P :D

6 Zoe Christy Zoe Christy | E-mail | Web | 10. března 2014 v 21:44 | Reagovat

[1]:Ďakujem :) Ďalší diel je už u bety. Bude tu vo štvrtok ak mi to dovtedy pošle :)
[2]: Izbu som mu stvorila podľa mojich predstáv :D A Domi je také moje zlatíčko (rovnako ako aj jeho zajko)
[3]:Ďakujem ^_^ Miluješ gaštanový odtieň? :)
[4]: Pozor Amy JuliEn :-) Domi sa vysvetlí... postupne.
[5]: -_- čo by si nevedela keď si mi šlohla list z poznámkami sakra -_- ale som rada, že sa páči :)

7 Taimi Lumi Taimi Lumi | E-mail | Web | 11. března 2014 v 8:40 | Reagovat

[6]: A mně nic? ??? :-D Dobře no... :D

8 Zoe Christy Zoe Christy | E-mail | Web | 11. března 2014 v 8:48 | Reagovat

[7]: Čože? Veď som ti odpísala o.O

9 Taimi Lumi Taimi Lumi | E-mail | Web | 11. března 2014 v 9:05 | Reagovat

[8]: To jsem nemyslela, paní ochutnávačka :D

10 Zuzana Zuzana | E-mail | 11. března 2014 v 21:16 | Reagovat

Konečne som sa aj ja dostala k počítaču a prečítala si prvú kapitolu. Príbeh ma dostal už keď som si prečítala úvod a teraz sa strašne teším na ďalšiu kapitolu. Som zvedavá na to čo je s Dominikom. A prečo je jedna matka tehotná a kto je otec... Julián, je zlatíčko:) Mám plno otázok a je mi jasné, že si budem musieť na odpovede počkať :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Charaktery aj dejové línie použité v poviedkach patria pod autorské práva svojich majiteľov. Avšak poviedky sú mojim duševným vlastníctvom, čiže bez môjho súhlasu prosím, nekopírovať. Z poviedok mi neplynie žiadny zisk, všetky sú písané pre zábavu.
Obrázky na tomto blogu sú buď z Tumblru alebo Deviantartu, zo žiadnych iných zdrojov.
Dúfam, že sa vám tu páči :)